Prečo sú ľudia bez telefónu stratení?

Telefón. Pekelná skrinka. Veľký pomocník.
Môj dnešný zážitok pramení z toho, že som docestovala do hlavného mesta. Vlakom. Do roboty som sa plánovala dopraviť trolejbusom. Na zastávke som sa dozvedela však, že daný trolejbus nepremáva, pretože mal nehodu a je uzavretá cesta. Myšlienky v hlave mi len tak behali, pretože iné kombinácie autobusov som nevedela ako tento jeden.
Aha, zabudla som dodať, že môj tlačidlový telefón nedisponuje aplikáciou imhd. Problém? Pre mňa výzva.

Tak mi neostávalo nič iné, len si pohľadať nejakú zastávku, ktorá mi niečo hovorí z iných autobusov. Vybrala som iný autobus na inej zastávke.
A nakoniec prišla informácie, že ani ten nepremáva, pretože chodil tým istým smerom. Tak nič, pôjdeme kúsok autobusom a potom prestúpim na električku. Tento postup mi vyšiel. Bez ohľadu na to, že som si v sekunde myslela, že sme aj my havarovali, pretože vodič autobusu tak zabrzdil, že ľudia popadali na seba. Ležali na sebe a mala som pocit, že sa rútia stredovou uličkou do predu. Našťastie to pán vodič len prudko zabrzdil. No, pár babiek na to bude dosť nemilo spomínať. Dúfam, že sa im naozaj nič vážne nestalo.

Tak som už pekne nastúpila na električku a viezla som sa do roboty. Keďže električkou do roboty nechodievam, podarilo sa mi vystúpiť o zastávku skôr. Hold, čo už, prejdem sa.
Do roboty som dorazila asi o polhodinu neskôr ako obvykle chodievam. Na to všetko, čo som absolvovala, to nie je až také strašné ako by sa mohlo zdať. Na koniec som bola na seba hrdá, že som si nezúfala a zdravým sedliackym rozumom som si našla cestu – a celkom rýchlu cestu do práce. Bola to pre mňa dosť veľká výzva, pretože keby mám smartfón a v ňom internet, tak si nájdem behom pár minút trasu autobusov.
Je to pre mňa dosť veľká skúsenosť. Rada si dávam takéto výzvy a potom som neskutočne spokojná s ich splnením. Je to také prekonávanie samého seba.